Eliminovat bezpečnostní rizika na území České republiky
Před hlavní lázeňskou a turistickou sezonou Všudybyl požádal o rozhovor náměstkyni ministryně pro místní rozvoj České republiky pro řízení Sekce regionálního rozvoje Ing. Kláru Dostálovou.
Před hlavní lázeňskou a turistickou sezonou Všudybyl požádal o rozhovor náměstkyni ministryně pro místní rozvoj České republiky pro řízení Sekce regionálního rozvoje Ing. Kláru Dostálovou.
S Ing. Daliborom Zeleným, viceprezidentom Spoločenstva
európskych železníc a podnikov infraštruktúry so sídlom v Bruseli
(Community of European Railway and Infrastructure Companies – CER),
sa stretávame krátko pred ukončením jeho pôsobenia vo funkcii generálneho
riaditeľa Železníc Slovenskej republiky, zhruba mesiac pred návštevou
delegácie Ruskej federácie na Slovensku. Tá sa uskutočňuje aj
v súvislosti s užším napojením ruskej železničnej siete na európske
železničné tranzitné koridory. Ale najprv som pána Zeleného požiadal
o predstavenie Spoločenstva európskych železníc a podnikov
infraštruktúry.
CER má za cieľ zastupovať záujmy európskych železníc a podnikov
infraštruktúry na rokovaniach v Európskej komisii a na jednotlivých
generálnych riaditeľstvách. Je priamym poradným orgánom komisie pre tvorbu
európskych direktív a iných európskych pravidiel a zároveň zastrešuje
všetky činnosti späté s tvorbou technických noriem v Európe. Zároveň
sa vyjadruje k rozdeľovaniu finančných prostriedkov z Fondu Európskej
únie pre potreby železníc.
Čím si Slovensko zaslúžilo zastávať v Spoločenstve
európskych železníc a podnikov infraštruktúry viceprezidentský
post?
Takáto voľba je vždy viazaná na to, aby predstaviteľ danej krajiny
a inštitúcie rozumel železničnej problematike. Pre mňa to bola osobitne
veľká pocta, že som až na tak vysoko prestížnej európskej platforme mohol
obhajovať záujmy európskych železníc, Železníc Slovenskej republiky a
Slovenska.
Je to možno aj preto, že v Bruseli, ale aj v Moskve, vás dobre
poznajú, v týchto štruktúrach rozhodne nepôsobíte ako nováčik. Napokon
aj Všudybyl priniesol informáciu o tom, ako ste v novembri
2001 v Antverpách, ako prezident Misie Východ – Západ Medzinárodnej
železničnej únie (UIC), preberali prestížne ocenenie od Európskeho
strediska pre výskum trhu (European Market Research Centre – EMRC) za
účasti vysokých predstaviteľov Európskej komisie, vlád, veľvyslanectiev a
zástupcov významných priemyselných a dopravných spoločností.
To nepopieram. Avšak základným predpokladom je, aby daná členská krajina
v konkrétnej oblasti európskej spolupráce, v tomto prípade v oblasti
interoperability – zavádzania spoločných technických pravidiel, urobila
určitý pokrok a mala jasne deklarované záujmy. A to v prípade Slovenska
nepochybne platí. Slovensko za posledný rok a pol naozaj urobilo veľký
pokrok. Slovenské železnice patria k najdynamickejším podnikom vo sfére
aplikácií európskych noriem. V priebehu uplynulého poldruha roka sa im
podarilo zabezpečiť systém overovaní technických pravidiel slovenskými
firmami, a to aj v spolupráci s českým Ústavom dopravným
a akreditovanými laboratóriami. Kompletný systém sa pravdepodobne podarí
spustiť v polovici tohto roka. Na Slovensku je zrejmý veľký pokrok pri
snahe zavádzať technické pravidlá na trate tak, aby vyhovovali všetkým
európskym lokomotívam aj všetkým európskym vozňom. Zároveň je to prvé
veľké obdobie, v ktorom sa používajú finančné prostriedky z európskych
fondov. Európske pravidlá sa musia rešpektovať, aby peniaze bolo vôbec
možné čerpať. To znamená, že pokiaľ by Železnice Slovenskej republiky
nespĺňali záväzné technické pravidlá, ktoré sú platné v celej
Európskej únii, nemohli by dostať financie na výstavbu a obnovu tratí. Pri
žiadaní o pridelenie finančných prostriedkov totiž musíte preukazovať,
že to, čo do železničných ciest dávate, zodpovedá európskym normám.
Úspech Slovenských železníc je skutočne o ľuďoch. Azda
nepoznám väčších profesijných patriotov ako železničiarov. Ilustrujú to
aj moje osobné skúsenosti z dovolenkových letných brigád na
Čiernohronskej úzkokoľajke, kde mnohí z nich trávia svoje voľno prácou
v prospech tejto unikátnej technickej atrakcie.
Pravdaže, práca pri železnici býva pre mnohých spravidla viac ako zdroj
obživy. Je to v istom zmysle ich životné poslanie. Na Slovensku je to o to
výraznejšie, že ľudia do vecí dávajú srdce viac ako v iných európskych
krajinách. To je pre spolupatričnosť s Železnicami Slovenskej republiky
veľmi dôležité. V ŽSR som našiel mnoho schopných a obetavých
spolupracovníkov. Som rád, že aj vďaka tomuto postaveniu a renomé, ktoré
mňa a mojich kolegov z minulých rokov sprevádzalo, sa nám podarilo
presadiť niekoľko slovenských expertov do rozhodujúcich európskych
orgánov, ktoré dnes formujú európske železničné normy. A Slovensko
v nich skvele reprezentujú.
V minulom, štvrtom vydaní Všudybylu píšem o tom, ako som sa
1. marca tohto roku vydal vláčikom cez Margecany do Červenej Skaly
a odtiaľ pešo na Kráľovu hoľu na zimný prechod Nízkymi Tatrami. Do
Čiech som sa potom vracal cez Banskú Bystricu po úžasnej železničnej trati
SNP. Nielen scenéria okolo nej, ale aj ďalšie trate môže Slovensku
závidieť celý svet.
To je jedna z vecí, ktoré ŽSR mimoriadne zaujímajú. Železniciam
Slovenskej republiky patrí aj výskumný a vývojový ústav, ktorý spravuje
múzejné exponáty, a stredisko v Bratislave, kde sa pravidelne konajú
krásne nostalgické jazdy historických lokomotív a vozňov. Jeho pracovníci
opatrujú niekoľko výnimočných kusov strojného lokomotívneho parku
minulých rokov. Spolupracujú aj so Železničnou spoločnosťou Slovensko,
ktorá na Slovensku zabezpečuje osobnú dopravu a musím potvrdiť to, čo ste
povedali. Slovenské železničné trate sa na vyhliadkové jazdy priamo
núkajú. To, čo je azda potrebné vyriešiť, je nastavenie určitých
pravidiel pre zaobchádzanie s historickým vozovým parkom, a to možno aj
prostredníctvom vytvorenia dcérskej spoločnosti. V rámci
reštrukturalizácie areálu bývalého rušňového depa v Bratislave –
Východ už v tomto robíme podstatné kroky. Zavedenie špeciálnych
turistických jázd na týchto tratiach je pre ŽSR výzvou do budúcnosti.
Zatiaľ organizujú jazdy historickými vlakmi po rôznych malebných tratiach
v rámci osláv 160. výročia železníc na území Slovenska vo spolupráci
s kolegami zo Železničnej spoločnosti Slovensko, a.s. Zároveň sa tohto
roku slávi 100 rokov tatranskej elektrickej železnice. Už sa na nej
uskutočnilo niekoľko jázd elektrickým motorovým vozňom Kométa a aj
v rámci majstrovstiev sveta novinárov – lyžiarov mala veľký úspech.
Rozšírenie takýchto akcií na ďalšie slovenské trate s krásnymi
prírodnými scenériami, to je výzva do budúcnosti.
Slovensko je však aj významnou tranzitnou železničnou
krajinou.
Slovenská železničná nákladná doprava, ktorá má k dispozícii
3600 kilometrov železničných ciest, prepravuje takmer 50 miliónov ton
tovaru. V Česku je to síce o polovicu viac, ale po trikrát väčšej
železničnej sieti. Čo sa týka železničnej nákladnej dopravy, Slovensko sa
veľmi usiluje pozíciu v tomto smere ešte vylepšiť. Teraz je obrovský
záujem o obchod spojený s prepravou tovaru z východu na západ, pretože
sa hľadá alternatíva k zdĺhavej a komplikovanej námornej doprave. Je pre
mňa potešením konštatovať, že sme v tomto na Slovensku v rámci jednaní
s ruskými kolegami pokročili veľmi ďaleko. V Ruskej federácii bol
prijatý grandiózny plán železničnej obnovy saturovaný takým množstvom
peňazí, o ktorom sa nám ani nesnívalo. Som presvedčený, že ŽSR cítia
ako povinnosť vyťažiť z toho pre Slovensko čo najviac. Je to otázka
dlhodobej perspektívy, podmienená predchádzajúcim nadviazaním dlhodobých
osobných vzťahov. Pri vyjednávaní a v rámci spolupráce s ruskými
železnicami veľmi oceňujem úlohu Ministerstva dopravy, pôšt
a telekomunikácií SR, kde ŽSR našli veľkú podporu. Toto ministerstvo je
aj koordinátorom akcií, ktoré súvisia zo zámerom Ruskej federácie
predĺžiť širokorozchodné trate až na územie západnej Európy. Ich
realizácia Slovensku do budúcnosti prinesie množstvo obchodov, peňazí
a dúfame, že aj úspechov.
Pán Zelený, v období, keď ste pôsobili v Českej republike,
jej „hrozilo“, že v nej bude sídliť Európska železničná
agentúra…
Mať na svojom území niektorú európsku agentúru je pre danú krajinu nielen
vecou prestíže, ale aj značných medzinárodných politických a
ekonomických benefitov. Doteraz ma veľmi mrzí, že to nevyšlo, lebo nášmu
vyjednávaciemu tímu sa v historicky krátkej dobe ôsmich mesiacov podarilo
zabezpečiť podporu všetkých rozhodujúcich inštitúcií. Bolo to v dobe,
kedy ani Slovensko ani Česko neboli členmi Európskej únie. Žiaľ,
diplomatická bodka sa nepodarila. Staré členské krajiny pol roka pred
naším vstupom do Európskej únie využili to, že im do toho nikto nehovoril,
a o sídlach desiatich európskych agentúr, nielen tej železničnej,
rozhodli ešte pred rozšírením Európskej únie. Mňa osobne mrzí, že sa
česká politická reprezentácia nezachovala ako rakúska, ktorá stála pred
obdobným problémom v čase, kedy Rakúsko vstupovalo do Európskej únie.
Vtedy tiež boli tendencie dislokovať významné európske inštitúcie na
územia zakladajúcich krajín EU. Avšak rakúska politická reprezentácia
a diplomacia tomu zabránili. Reprezentácia nových členských krajín to
nepovažovala za tak dôležité a výsledkom je, že všetkých desať
európskych agentúr je umiestených v starých členských krajinách a do
nových členských krajín Európskej únie sa nedostala žiadna. Teraz je
vidieť, aká je to škoda, pretože súčasné pôsobenie Európskej
železničnej agentúry ukazuje, že jej umiestnenie do Lille/Valenciennes vo
Francúzsku, azda krásnej krajiny, no mimo centra diania, nebolo
najšťastnejšie. Už aj preto, že je problém dostať tam európskych
odborníkov, ktorí by riešili problematiku noriem EÚ. Bohužiaľ, napokon aj
vďaka týmto okolnostiam, sa teraz v rámci Spoločenstva európskych
železníc musí pracovať s rôznymi podpornými skupinami, ktoré sumarizujú
názory z Európy a pomáhajú Európskej železničnej agentúre. Keby táto
agentúra sídlila v Bratislave alebo v Prahe, som presvedčený, že by tento
problém nenastal.