Bojnický zámok patrí k najstarším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku. Stojí na travertínovej kope nad mestom Bojnice. Prvá písomná zmienka o existencii hradu je v listine zoborského opátstva z roku 1113. Pôvodne bol hradom dreveným a vyvinul sa zo staršieho hradiska. Postupne, v priebehu 13. storočia, bol budovaný z kameňa ako majetok veľmožského rodu Poznanovcov. Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil uhorský oligarcha Matúš Čák Trenčiansky a hrad mu patril do roku 1321. Po Matúšovi Čákovi sa v Bojniciach v 14. a 15. storočí vystriedali ako majitelia ďalšie šľachtické rody – Giletovci, Leustachovci a Nofriovci. V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval bojnický hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Po smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili Zápoľského vojská a obývali ho do roku 1526. V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Turzovi. Turzovci hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Pôvodný gotický hrad dostal charakter renesančného zámku s rovnako vysokými obytnými budovami zoskupenými okolo vnútorného nádvoria. Po vymretí Turzovcov v roku 1636 hrad opäť pripadol kráľovskej korune. O rok neskôr, v roku 1637, dal cisár Ferdinand III. bojnické panstvo Pavlovi Pálfimu do zálohy za dvestotisíc zlatých. V roku 1643 dostali Pálfiovci bojnický hrad do dedičnej držby. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú podobu. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. Jeho podoba sa v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila. Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal bojnické panstvo s hradom v roku 1852 jeho posledný šľachtický majiteľ – gróf Ján František Pálfi. Ten sa rozhodol prestavať hrad na romantický zámok. Ako vzor použil francúzske gotické hrady z údolia rieky Loiry, pápežský palác v Avignone, gotické tirolské hrady i rannú renesančnú taliansku architektúru. Architektom neogotickej prestavby bol Jozef Hubert. No zjavne sa stal iba nástrojom v rukách svojho zákazníka s vysoko vycibreným umeleckým vkusom. Sám Pálfi kreslil, navrhoval a riadil všetky práce. Táto posledná neogotická prestavba trvala 22 rokov (1889 – 1910). Gróf Pálfi sa jej úplného dokončenia nedožil, zomrel vo Viedni 2. júna 1908 ako starý mládenec. Pretože nemal potomkov, čoskoro po jeho smrti vypukli spory medzi príbuznými o dedičstvo. V roku 1923 bola uzavretá „priateľská dohoda“ medzi dedičmi grófa Pálfiho a Československou republikou, v ktorej boli určené zbierky, ktoré nebudú predmetom dražieb. Dražby umeleckých zbierok grófa Pálfiho sa uskutočnili v rokoch 1924 až 1926. V roku 1939 zámok a pozemky k nemu patriace kúpila firma Baťa. Po vojne, na základe Benešových dekrétov, pripadol jej majetok štátu. Od roku 1950 je v zámku definitívne umiestnené múzeum, ktoré je dnes súčasťou Slovenského národného múzea.

Napokon v každej pamiatke straší

Bojnický zámok patrí k najromantickejším a najnavštevovanejším kultúrnym pamiatkam v strednej Európe. Jeho interiéry ukrývajú aj umelecko-historické exponáty, ktoré zhromaždil najmä posledný majiteľ zámku gróf Ján František Pálfi. S Mgr. Jánom Papcom, riaditeľom Slovenského národného múzea – Múzea Bojnice, sa stretávame 22. júla 2012.
Pán riaditeľ, prvýkrát sme sa stretli 10. mája 2012 na trenčianskom hrade, kde ste preberal ocenenie pre Zámok Bojnice – absolútneho víťaza verejnej hlasovacej súťaže „Klenoty pohraničia / Klenoty příhraničí“.
O súťaži sme sa dozvedeli krátko pred vyhlasovaním jej výsledkov. O to viac sme boli milo a príjemne prekvapení. V každom prípade je to uznanie od návštevníkov, ktorí si asi všimli, že bojnický zámok nie je len o pamiatke ako takej (tá je samozrejme výnimočná), ale aj o aktivitách, ktoré v rámci tejto pamiatky vykonávame.

Napriek tomu, že ste predovšetkým muzeálnou inštitúciou, súčasťou Slovenského národného múzea…
Áno, sme Slovenské národné múzeum so sídlom v národnej kultúrnej pamiatke Zámok Bojnice. Čiže musíme vykonávať štandardné muzeálne činnosti, ktoré vyplývajú zo zákona o múzeách a galériách. Tzn. spravovať, dokumentovať a reštaurovať zbierky, starať sa o ich uloženie v depozitároch, robiť vedecký výskum, výstavy atď. Okrem toho sa o túto národnú kultúrnu pamiatku musíme starať. Čiže je to zase pamiatkový zákon, podľa ktorého musíme konať. A až potom je tu činnosť smerom k návštevníkom, ktorá nie je nikde presne ohraničená, a ktorú niekedy robíme takmer v ilegalite, pretože na ňu nie sú nijaké normy.

No väčšina návštevníkov sa nestará, čo po odbornej stránke robíte so zbierkami. Ich zaujíma príbeh, to, v akom svetle im bojnický zámok predstavíte.
Napriek tomu, základom je klasická prehliadka pre návštevníkov, ktorí sa chcú čo najviac dozvedieť o histórii bojnického zámku. O jeho vlastníkoch. Okrem nich sú tu návštevníci, ktorí chcú spoznať aj niečo z legiend a povestí. K tomu slúžia predovšetkým večerné prehliadky s duchmi a strašidlami. Napokon v každej pamiatke straší. Nejakým spôsobom sa tam hrdúsilo alebo iným spôsobom pripravovalo o život, či chystali iné nástrahy. V rámci tohto konceptu sme vytvorili jeden veľký projekt, a to „Medzinárodný festival duchov a strašidiel“, ktorý má rezonanciu medzi širokým okruhom návštevníkov. Nie len u nás, na Slovensku, ale aj v zahraničí. Na prelome apríla a mája sa tu zhromaždia duchovia a strašidlá z celého sveta a návštevníci si môžu prezrieť zámok z ich pohľadu. Duchovia a strašidlá ich sprevádzajú v rámci nejakého príbehu, ktorí je každým rokom iný. A pretože sa jedná o para normálne javy, je to také „para divadlo“. Keď si predstavíme, že návštevník ide do divadla, kde sedí v hľadisku a na javisku sa čosi odohráva, u nás je tomu naopak. Návštevník je aktérom scény, lebo príbeh je rozdelený do jednotlivých miestností, na nádvoria a terasy. A každý, kto sprevádza, je postavou z príbehu. Návštevníci kráčajú akoby naprieč dejom, čiže stávajú sa jeho súčasťou. Tohto roku boli hlavnou témou „Leustachovci“, šľachtický rod, ktorý bol vlastníkom bojnického zámku v 14. storočí. Takže sa tu premiešavala história s legendami. Tým pádom to bolo nie len mystické, ale aj poučné a vcelku zábavné. Ľudia odchádzali milo vystrašení a popritom obohatení o ďalšie vedomosti. Skrátka, nestrašia len politici, ale v pozitívnom zmysle aj my.

Tohtoročný „Medzinárodný festival duchov a strašidiel“ už bol devätnásty…
Áno. Každý rok ho v priebehu tých ôsmich až desiatich dní (podľa toho ako vychádza prvý a ôsmy maj) navštívi v priemere okolo dvadsaťtisíc návštevníkov. Tento rok ich bolo takmer dvadsaťjedentisíc. Na festivale hrá nezriedka deväť desiatok účinkujúcich vo viac ako päťdesiatich vys­túpeniach den­ne.

Azda druhou vašou najobľúbenejšou akciou je festival „Rozprávkový zámok“.
Uskutočňuje sa vždy koncom školského roka. Bojnický zámok má totiž tri „V“, a to výtvarnosť, vizuálnosť a výpravnosť. „Rozprávkový zámok“ je taká odmena pre žiakov a študentov. Opäť sa jedná o predstavenie na základe uceleného rozprávkového príbehu. V tomto roku je o Aladinovej zázračnej lampe.

V auguste máte „Slávnosti života“, s podtitulom „akt – relax – gastro – fest“.
V tom čase sa prehliadka bojnického zámku deje prostredníctvom rôznych umeleckých žánrov. Od baletu, cez spev, poéziu, hudbu, tanec, pantomímu. Všetky scény sú koncipované tak, aby návštevníka poučili a povzniesli umeleckým účinnom, takže je to podujatie viac-menej pre náročnejších návštevníkov. Na to, aby sa aj títo uvoľnili, je pre nich na nádvorí pripravený relaxačný program. S tým súvisia aj kulinárske zaujímavosti. Preto je to „art – relax“, umelecké uvoľnenie a potom „gastro – fest“, ktorý smerujeme k ochutnávke tradičných regionálnych jedál.

V septembri v zámku organizujete „Rytierske dni“.
Áno, no nie je to tak, ako vo väčšine podobných podujatí. Že prídu šermiari a šermujú o dušu spasenú a trieskajú sa mečmi. Poňali sme to skôr ako výchovu k rytierstvu. Ako sa z mladého chlapca – panoša stáva muž. Ten, aby sa rytierom mohol stať, musí prejsť určitou výchovou, podstúpiť rôzne skúšky. Musí vedieť strieľať z luku, šermovať, jazdiť na koni, no musí vedieť aj recitovať, uviesť dámu do spoločnosti, pri­merane sa správať atď.

Na sviatok sv. Valentína robievate „Valentínsky víkend“.
Ten už teraz budeme nazývať „Svet lásky, krásy a nádeje“. Je o najkrajšom a najušľachtilejšom vzťahu ľudí, ktorým je láska. No, nie len o láske milencov. Ale aj o láske detí k rodičom, o láske manželov, súrodencov atď. Takže všetci tí, ktorí majú radi vo svojej duši také šteklenie, ktoré prináša láska, navštevujú bojnický zámok. Vtedy aj zamieňame zbierkové predmety v expozícii, aby príbehy, ktoré sa ich prostredníctvom prerozprávajú, boli o láske. Párik, väčšinou mladých ľudí, musí prejsť skúškami. Máme pre nich súťaže. Pre tých, ktorí sa ich zúčastnia a uspejú, sú pripravené „certifikáty vernosti“. Tí, ktorí sa súťaží nezúčastnia možno z hanblivosti, si certifikát môžu zakúpiť. „Certifikát vernosti“ daný pár zaväzuje, aby si bol verný minimálne po celý nasledujúci rok, a po roku si sľub vernosti môže obnoviť.

Keď sme sa stretli v Trenčíne, bol pri tom riaditeľ verejno-prospešnej spoločnosti „Baťův kanál“ Vojtech Bártek. Ja sám som ranné detstvo prežil v Baťovom robotníckom dvoj domčeku v Sezimovom Ústí II. Pamätám, keď sa mamka v 60. rokoch minulého storočia vrátila zo zájazdu do Bojníc a priniesla pohľadnice Partizánskeho, bol na nich ten istý architektonický koncept vrátanie spoločenského domu a domčekov ako u nás, v Sezimovom Ústí. No ale naspäť k nášmu rozhovoru v Trenčíne. Zhovárali sme sa o možnostiach spolupráce miest spätých s pôsobením Baťovcov. O ich prepojení a najmä o odporúčaní si návštevníkov. No a vy ste pritom spomenuli príbeh, ako brat Tomáša, Ján Baťa bojnický zámok nadobudol, hoci ho najprv nechcel.
Spolupráca miest a turistických cieľov spätých s aktivitami Tomáša a Jána Baťovcov, to je zaujímavá vízia. V každom prípade sa budeme usilovať doviesť vzájomné kontakty do takého štádia, ktoré by sa odrazili vo zvýšenej návštevnosti baťovských miest a našich turistických atraktivít.
No a ako Baťa nadobudol bojnický zámok? Začiatkom 20. storočia zomrel posledný šľachtický vlastník bojnického zámku, Ján František Pálfi. Bola to doba, kedy vznikali hradné múzeá nielen na Slovensku, v Čechách na Morave a v Sliezsku, ale aj v iných krajinách v Európe. Napriek tomu, že Pálfi vo svojom testamente žiadal, aby zámok bol prevádzkovaný a sprístupnený širokému okruhu návštevníkov – vzdelancov a prispieval ku zušľachťovaniu vkusu národa, jeho dedičia mali inú mienku a rozhodli sa zámok predať. O panstvo grófa Pálfiho malo záujem viacero záujemcov. Boli aj takí, ktorí chceli iba zámok, ďalší zasa iné časti panstva – Baťovci mali predovšetkým záujem o lesy, lebo tu vystavali komplex tovární –Bošany a vami už spomenuté Baťovany – dnešné Partizánske. Tu, na hornej Nitre, chcel vyrábať predovšetkým drevená kopýtka, ktoré sú potrebné pri výrobe obuvi. Práve listnaté drevo v pálfiovských lesoch mu na túto výrobu padlo vhod. No Pálfiovci mali podmienku, že panstvo odpredajú len v celosti. Preto Baťa napokon kúpil kompletné panstvo. S lesmi teda aj horárne, lovecký kaštielik na Remate a aj bojnický zámok. V ňom zriadil Závodnú školu práce, kde sa vzdelávali jeho zamestnanci a projekčnú kanceláriu. No aj v tom období sa časť bojnického zámku využívala ako múzeum, najmä tzv. Stredný hrad. Navyše členovia spolku prevádzkujúceho Hornonitrianske múzeum, ktoré sídlilo v skromných podmienkach v Prievidzi, sa so správcom bojnického zámku dohodli, že časť exponátov ich múzea bude sprístupnená práve v zámku. Takto teda návštevníci od smrti Jana Pálfiho až do roku 1950 mali možnosť prichádzať do bojnického zámku a navštevovať v ňom expozície samotného zámku i Hornonitrianskeho múzea. Po roku 1945, v rámci Benešových dekrétov, bol zámok Baťovcom odňatý a stal sa majetkom národného podniku Závody 29. augusta v Partizánskom. Časť majetku bola odňatá pre kúpele, lesy a poľnohospodársky majetok. V zámku sídlilo množstvo firiem. V roku 1950 zámok vyhorel. Našťastie zhoreli len strechy. Škody na mobiliári boli nepatrné. V priebehu jedného roka boli strechy obnovené a už od septembra 1950 tu začalo prevádzku múzeum, ktoré existuje dodnes.

• www.bojnicecastle.sk
• www.slovakia.travel
• www.lpcr.cz